Predmetom príspevku je analýza problematiky organizovania verejných športových podujatí, ktorej súčasťou je aj veľmi aktuálna téma diváckeho násilia, z pohľadu prokuratúry Slovenskej republiky, považujeme za potrebné poukázať na ústavné poslanie a pôsobnosť prokuratúry vykonávanú prokurátormi, ktoré vytvárajú ústavný a zákonný rámec pre aktívnu participáciu prokuratúry a prokurátorov na riešení predmetnej problematiky.

Prinášame Vám návrhy, podnety a závery, zhrnuté v rámci VI. ročníka konferencie ŠPORT a PRÁVO 2017, ktorá sa konala v konferenčných priestoroch hotela Aquacity v Poprade v dňoch 12. - 13. októbra 2017.

Návrh pripravovala takmer rok odborná skupina právnikov (Tomáš Gábriš, Jozef Čorba, Jaroslav Rybanský, Ladislav Križan a Peter Sepeši) v spolupráci so zástupcami futbalového hnutia z amatérskeho i profesionálneho futbalu, ako aj s odbornými pracovníkmi aparátu SFZ a orgánov SFZ.

Manažérom projektu "návrh Stanov SFZ" bol Jozef Malich, predseda legislatívno-právnej komisie SFZ.

Odborným garantom projektu "Novelizácia noriem SFZ" je Peter Sepeši, člen Výkonného výboru SFZ pre legislatívne a organizačné otázky. 

Slovenský futbalový zväz na svojej konferencii 28.9.2012 schválil novú spoločenskú zmluvu slovenského futbalového hnutia, ktorá prináša do jeho každodenného života nové prvky. Príspevok prináša okrem zhrnutia toho najdôležitejšieho z procesu prípravy a schvaľovania nových stanov SFZ aj komplexný pohľad na obsah nových stanov a inštitúty, ktoré prinášajú. Autor príspevku si zvolil formu otázok a odpovedí, ktorá sa z hľadiska prehľadnosti a orientácie v príspevku pre čitateľa javí ako najvhodnejšia.

Vlastné počiatky európskeho záujmu o šport sú spojené s právne nezáväznými dokumentmi: Adoninovou správou komisie pre Európu občanov z roku 1985, ktorá prvá upozornila na význam športu v EÚ, a ďalšími dvoma správami – Larivovou (1994) a Packovej (1997). Z nich prvá trvala prísne na dodržiavaní práva aj v oblasti športu. Druhá správa už bola formulovaná inak, a dokonca volala po uznaní špecifického charakteru športu a autonómie športového hnutia.

V zmluve z Amsterdamu (1997) sa pritom šport už dostal do príloh, resp. nezáväzných záverečných protokolov: Deklarácia č. 29 výslovne uznala sociálnu hodnotu športu. V roku 1997 (13. júna) zároveň Európsky parlament prijal rezolúciu o úlohe EÚ v oblasti športu.

Príspevok poukazuje na základné problémy právomoci a príslušnosti pri rozhodovaní športových sporov. Dochádza tu ku kompetenčnému konfliktu medzi všeobecným súdom, rozhodcovským súdom na národnej úrovni (najmä Rozhodcovský súd SFZ), rozhodcovským súdom na medzinárodnej úrovni (CAS), prípadnou športovou rozhodcovskou komisiou bez povahy rozhodcovského súdu na národnej úrovni (najmä v rámci športového zväzu) a športovou rozhodcovskou komisiou medzinárodnej športovej federácie (napr. Rozhodcovská komora FIFA).

Divácke násilie vníma slovenská spoločnosť už dlhšie obdobie ako reálny problém a to nielen z televíznych obrazoviek, tlačených alebo elektronických médií, ale najmä prostredníctvom konkrétnych negatívnych zážitkov fanúšikov, hráčov, funkcionárov, policajtov, usporiadateľov, či okolo idúcich občanov, mladých ľudí, žien, detí počas rizikových športových podujatí.
Zdarné riešenie problematiky diváckeho násilia si vyžaduje synergiu, spoločný pohľad na problematiku, dobrú vzájomnú komunikáciu a spoločný postup všetkých zainteresovaných subjektov (v tom istom priestore a čase).

Predkladaný príspevok prináša zhrnutie myšlienok, otázok, záverov i návrhov konkrétnych riešení z historicky prvej konferencie venovanej téme "Šport a právo", ktorá sa konala v Poprade v dňoch 12. – 13. septembra 2012. Príspevok prináša taktiež úvahy o minulosti a budúcnosti konferencie spoločným, vzájomne sa doplňujúcim pohľadom hlavného garanta celého podujatia (Peter Sepeši), aktívneho prednášajúceho (Ladislav Križan) a účastníka konferencie (Jaroslav Čollák).

Príspevok venuje pozornosť možnostiam zmluvného obmedzenia alebo vylúčenia zodpovednosti za škodu spôsobenú športovým úrazom, a tiež sa venuje príbuzným otázkam informovaného súhlasu. Dospieva k poznatku, že zodpovednosť za škodu na zdraví zásadne nemožno preventívne pred vznikom škody vylúčiť. Rovnako nie je z pochopiteľných príčin možné zmluvne vylúčiť trestnoprávnu zodpovednosť. Aj trestné právo však rešpektuje, že niektoré fyzické kontakty, ktoré by mohli napĺňať znaky skutkových podstát trestných činov, napĺňajú spoločenský záujem na športovaní, ktorý je vyjadrený aj v čl. 165 ZFEÚ. Športové pravidlá, hoci samotné sú zmluvného základu, tak upravujú limity trestnoprávnej zodpovednosti tým, že pomáhajú vymedziť hranice „výkonu práv a povinností“ ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania. Rovnaký princíp pritom platí aj v súkromnoprávnych zodpovednostných vzťahoch – fyzický kontakt v športe (pri dodržaní rešpektovaných a právom nereprobovaných športových pravidiel) nenapĺňa znak porušenia právnej povinnosti ako základnú podmienku vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu (na zdraví). Zásadne však platí, že ani v civilnom ani v trestnom práve nie je možné paušálne vylúčenie právnej zodpovednosti iba s poukazom na výkon športovej činnosti ako akejsi „športovej imunity“ – súdnemu preskúmaniu totiž podliehajú aj samotné športové pravidlá (totiž či nie sú protiprávne).